Nádej je druhou z troch teologických cností; ďalšie dve sú viera a charita (alebo láska). Rovnako ako všetky cnosti, aj nádej je zvyk; podobne ako ostatné teologické cnosti, je to Boží dar skrze milosť. Pretože teologická cnosť nádeje má v posmrtnom živote za svoj cieľ spojenie s Bohom, hovoríme, že je to nadprirodzená cnosť, ktorú na rozdiel od svetských cností jednoznačne nemôžu praktizovať tí, ktorí neveria v Boha. Keď hovoríme o nádeji všeobecne (ako v „Mám nádej, že dnes nebude pršať“), máme na mysli iba očakávanie alebo túžbu po niečom dobrom, čo je úplne odlišné od teologickej cnosti nádeje.
Čo je nádej?
Stručný katolícky slovník definuje nádej ako
Teologická cnosť, ktorá je nadprirodzeným darom udeleným Bohom, prostredníctvom ktorého človek verí, že Boh dá večný život, a prostriedky na jeho získanie, spolupracujú. Nádej sa skladá z túžby a očakávania spolu s uznaním ťažkostí, ktoré treba prekonať pri dosahovaní večného života.
Preto nádej neznamená vieru, že spasenie je ľahké; v skutočnosti práve naopak. Máme nádej v Boha, pretože sme si istí, že spasenie nemôžeme dosiahnuť sami. Božia milosť, ktorá sa nám slobodne dáva, je potrebná, aby sme mohli robiť to, čo potrebujeme, aby sme dosiahli večný život.
Nádej: Náš krstný dar
Kým teologická cnosť viery zvyčajne predchádza krst u dospelých, nádej, ako ot. John Hardon, SJ, poznamenáva vo svojom Modernom katolíckom slovníku, „je prijatý pri krste spolu s posväcujúcou milosťou“. Dúfam, že „si človek želá večný život, ktorý je nebeským videním Boha, a dáva človeku istotu, že dostane milosť potrebnú na dosiahnutie neba.“ Zatiaľ čo viera je dokonalosť intelektu, nádej je čin vôle. Je to túžba po všetkom, čo je dobré, to je pre všetko, čo nás môže priviesť k Bohu, a teda, zatiaľ čo Boh je konečným materiálnym objektom nádeje, ďalšie dobré veci, ktoré nám môžu pomôcť rásť v posvätení, môžu byť strednými hmotnými objektmi nádeje.
Prečo máme nádej?
V najzákladnejšom zmysle máme nádej, pretože Boh nám dal milosť mať nádej. Ak je však nádej tiež zvykom a túžbou, ako aj infúznou cnosťou, samozrejme môžeme nádej odmietnuť prostredníctvom našej slobodnej vôle. Rozhodnutie neodmietnuť nádej napomáha viera, prostredníctvom ktorej rozumieme (v slovách otca Hardona) „všemohúcnosť Boha, jeho dobrotu a jeho vernosť tomu, čo sľúbil“. Viera zdokonaľuje intelekt, ktorý posilňuje vôľu v túžbe po objekte viery, ktorý je podstatou nádeje. Akonáhle sme vlastnili tento objekt, to je, akonáhle sme vstúpili do neba, očividne už nie je potrebné. Preto svätci, ktorí si budúci život užívajú blaženú víziu, už nemajú nádej; ich nádej sa splnila. Ako píše svätý Pavol, „Lebo sme spasení nádejou. Ale nádej, ktorá je videná, nie je nádej. Pre čo vidí človek, prečo dúfa?“ (Rimanom 8:24). Podobne tí, ktorí už nemajú možnosť spojiť sa s Bohom, to je, že tí, ktorí sú v pekle, už nemajú nádej.
Cnosť nádeje patrí iba tým, ktorí stále bojujú o plné spojenie s bohmi a ženami na tejto zemi av očistci.
Dúfam, že je potrebný na spasenie
Aj keď nádej už nie je potrebná pre tých, ktorí dosiahli spasenie, a už pre tých, ktorí odmietli prostriedky spásy, už nie je potrebná, pre tých z nás, ktorí stále pracujú na spasení, strach a chvenie sú nevyhnutné (porov. Filip 2) : 12). Boh svojvoľne neodstráni dar nádeje od našich duší, ale my sami môžeme svojím darom tento dar zničiť. Ak stratíme vieru, potom už nemáme dôvod na nádej ( tj vieru v „všemohúcnosť Boha, jeho dobrotu a vernosť tomu, čo sľúbil“). Podobne, ak stále veríme v Boha, ale pochybujeme o Jeho všemohúcnosti, dobrote a vernosti, upadli sme do hriechu zúfalstva, čo je opakom nádeje. Ak nebudeme ľutovať zúfalstvo, odmietneme nádej a svojou vlastnou činnosťou zničíme možnosť spasenia.
