Keď sú deti vychovávané v náboženskom prostredí, to, čo sa o náboženstve učia, je relatívne zrejmé a organizované, ale čo deti vyrastané v nenáboženskom prostredí? Ak svoje deti konkrétne nevyučujete, aby verili v boha (alebo bohov) alebo ich neučia, aby nasledovali akýkoľvek náboženský systém, môže byť lákavé ignorovať tému náboženstva úplne. “
Môže to však byť chyba. Nesmiete nasledovať žiadne náboženstvo a môžete byť šťastnejší, ak vaše deti nikdy nenasledujú žiadne náboženstvo, ale to nemení skutočnosť, že náboženstvo je dôležitým aspektom kultúry, umenia, politiky a života mnohých ľudí, ktoré vaše deti budú mať. stretnúť sa v priebehu rokov. Ak vaše deti jednoducho nevedia o náboženstve, veľa im bude chýbať.
Ďalší (a možno vážnejší) problém ignorovania náboženstva spočíva v tom, ako budú deti na náboženstvo reagovať, keď budú dosť staré na to, aby sa rozhodli sami. Ak nie sú oboznámení s náboženskými systémami viery, budú pre evanjelistov ľahkým cieľom takmer akejkoľvek viery. Vaše deti budú mať intelektuálne nástroje potrebné na úplné pochopenie a vyhodnotenie toho, čo počujú, a preto je pravdepodobnejšie, že si osvoja bizarné a / alebo extrémne náboženstvo.
Ako učiť
Ak je teda dobré učiť o náboženstve, ako by sa to malo robiť? Najlepším spôsobom, ako to dosiahnuť, je jednoducho byť čo najspravodlivejší a najobjektívnejší. Mali by ste vysvetliť, s pomocou materiálov primeraných veku, tomu, v čo ľudia veria. Mali by ste sa tiež snažiť učiť o čo najväčšom počte náboženstiev, ako sa držať dominantného náboženstva vo svojej kultúre. Všetky tieto viery by sa mali vysvetliť rovnako, vrátane viery zo starovekých náboženstiev, ktoré sa dnes zvyčajne považujú za mytológiu. Pokiaľ nemáte jedno náboženstvo pred iným, vaše deti by to nemali mať.
Keď sú vaše deti dosť staré, môže byť dobré vziať ich do bohoslužieb rôznych náboženských skupín. Týmto spôsobom môžu sami vidieť, čo ľudia robia. Neexistuje žiadna náhrada za skúsenosti z prvej ruky a jedného dňa sa môžu čudovať, aké to je vo vnútri kostola, synagógy alebo mešity. Je lepšie, keď to zistia s vami, takže o tom môžete diskutovať potom.
Ak sa obávate, že vyučovaním náboženstva ich tiež naučíte, aby mali vieru v náboženstvo, nemali by ste sa príliš obávať. Vaše deti môžu považovať toto alebo toto náboženstvo za veľmi zaujímavé, ale vy budete predstavovať mnoho vier ako rovnocenné, bez toho, aby si zaslúžili väčšiu dôveryhodnosť. Preto je veľmi nepravdepodobné, že nekriticky osvojia ktorúkoľvek z týchto viery rovnakým spôsobom ako dieťa, ktoré je špeciálne vychované, aby sledovalo konkrétnu náboženskú tradíciu.
Čím viac vedia o tvrdeniach viery rôznych náboženstiev a tým sú sympatickejší k tomu, ako pevne každá skupina úprimne a čestne verí týmto vzájomne nezlučiteľným myšlienkam, tým menšia je pravdepodobnosť, že začnú akceptovať akýkoľvek súbor týchto tvrdení s vylúčením iní. Toto vzdelanie a tieto skúsenosti sú teda vo veľkej miere očkovaním proti fundamentalizmu a dogmatizmu.
Dôležitý je aj dôraz na kritické myslenie. Ak vychovávate svoje deti ako spravidla skeptické, nemalo by byť potrebné opustiť svoju cestu, aby boli skepticky ošetrené k náboženským nárokom. Aj napriek tomu by to mali robiť sami. Skepticizmus a kritické myslenie sú postoje, ktoré by sa mali kultivovať v širokej škále tém, nie na niečo, čo by sa malo zamerať na náboženstvo a na čo zabudnúť.
Dôležitý je aj dôraz na rešpekt. Ak svoje deti naučíte zosmiešňovať veriacich príkladom alebo vzorom, vychovávate ich iba k tomu, aby boli predsudky a fanatici. Nemusia akceptovať alebo súhlasiť s náboženskými presvedčeniami druhých ani s nimi súhlasiť. Nemali by však mať zmysel zaobchádzať s veriacimi, akoby si nezaslúžili rovnaký rešpekt ako ateisti a neveriaci. Tým ich nielen zachráni pred zbytočným konfliktom, ale celkovo z nich urobia lepších ľudí.
