13 A priviedli k nemu malé deti, aby sa ich mal dotknúť, a jeho učeníci pokárali tých, ktorí ich priviedli. 14 Ale keď to videl Ježiš, bol veľmi rozčúlený a povedal im: Utrpte malé deti, aby prišli ku mne a nezakázali im, lebo takého je kráľovstvo Božie. 15 Veru, hovorím vám: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako malé dieťa, nevstúpi do neho. 16 Vzal ich do náručia, položil na ne ruky a požehnal ich.
Matúš 19: 13-15; Lukáš 18: 15-17
Ježiš o deťoch a viere
Moderné zobrazovanie Ježiša ho často spája s deťmi a táto konkrétna scéna, opakovaná v Matúšovi a Lukáši, je hlavným dôvodom. Mnoho kresťanov cíti, že Ježiš má s deťmi osobitný vzťah kvôli ich nevine a ochote veriť.
Je možné, že Ježišove slová sú určené na to, aby ďalej povzbudzovali svojich stúpencov, aby boli vnímaví k bezmocnosti namiesto toho, aby hľadali moc, ktorá by bola v súlade s predchádzajúcimi pasážami. Nie je to však o tom, ako to kresťania obvykle interpretovali, a svoje poznámky obmedzím na tradičné čítanie tohto textu ako na chválu nevinnej a nespochybniteľnej viery.
Malo by sa skutočne podporovať neobmedzenú dôveru? V tejto pasáži Ježiš jednoducho nepodporuje detskú vieru a dôveru v deti samy, ale aj v dospelých vyhlásením, že nikto nebude môcť vstúpiť do Božieho kráľovstva, pokiaľ to „nezískajú“ ako dieťa . niečo, čo väčšina teológov čítalo, že tí, ktorí chcú vstúpiť do neba, musia mať vieru a dôveru dieťaťa.
Jedným problémom je, že väčšina detí je prirodzene zvedavá a skeptická. Môžu mať tendenciu dôverovať dospelým v mnohých ohľadoch, ale sú tiež náchylní neustále sa pýtať „prečo“, čo je koniec koncov najlepší spôsob, ako sa môžu učiť. Malo by sa takéto prirodzené skepticizmus skutočne odradiť v prospech slepej viery?
Pravdepodobne je nesprávne umiestnená aj dôvera dospelých. Rodičia v modernej spoločnosti sa museli naučiť naučiť svoje deti nedôverovať cudzincom, nehovoriť s nimi a nechodiť s nimi. Dokonca aj dospelí, ktorých deti poznajú, môžu zneužívať svoju autoritu a poškodiť deti zverené do ich starostlivosti, čo určite nie je imúnna voči náboženským vodcom.
Úlohy viery a dôvery
Ak je pre vstup do neba potrebná viera a dôvera, hoci pochybnosti a skepticizmus sú prekážkami, je zrejmé, že nebo nemusí byť cieľom, ktorý by mal stáť za to. Vzdať sa skepticizmu a pochybností je definitívne poškodenie detí aj dospelých. Ľudia by mali byť povzbudzovaní k tomu, aby kriticky rozmýšľali, pochybovali o tom, čo sa im hovorí, a skeptickým okom preskúmali tvrdenia. Nemalo by sa im hovoriť, aby prestali s výsluchom alebo aby sa vzdali pochybností.
Každé náboženstvo, ktoré potrebuje svojich prívržencov, musí byť nenápadné, nie je náboženstvo, ktoré sa dá považovať za veľmi vysoko. Náboženstvo, ktoré má čo ponúknuť ľuďom pozitívne a hodnotné, je náboženstvo, ktoré môže obstáť v pochybnostiach a čeliť výzvam skeptikov. Ak má náboženstvo odrádzať od výsluchu, musí pripustiť, že sa musí niečo skrývať.
Pokiaľ ide o „požehnanie“, ktoré tu Ježiš dáva deťom, pravdepodobne by sa nemalo čítať jednoducho doslovným spôsobom. Starý zákon je dlhým záznamom o prekliatí a požehnaní Boha Izraela, pričom „požehnanie“ je spôsob, ako pomôcť Židom rozvíjať prosperujúce a stabilné sociálne prostredie. Táto scéna sa viac ako pravdepodobné myslela ako odkaz na Božie požehnanie pre Izrael, ale teraz sám Ježiš robí požehnanie a iba tým, ktorí spĺňajú určité požiadavky z hľadiska viery a postojov. Toto je úplne odlišné od predchádzajúcich božských požehnaní, ktoré boli založené predovšetkým na tom, že sme členom vyvoleného ľudu.
