Mnohí ľudia, ktorí si osvojili označenie agnostiky, predpokladajú, že sa tým vylúčia aj z kategórie teistov. Existuje bežné vnímanie, že agnosticizmus je „primeranejší“ ako teizmus, pretože uniká dogmatizmu teizmu. Je to presné alebo chýba takáto agnostika niečo dôležité?
Nanešťastie vyššie uvedená pozícia nie je presná - agnostika to môže úprimne uveriť a teisti ju môžu úprimne posilniť, ale spolieha sa na viac ako jedno nedorozumenie o teizme aj agnosticizme. Zatiaľ čo ateizmus a teizmus sa zaoberajú vierou, agnosticizmus sa zaoberá vedomosťami. Grécke korene pojmu „sú a“ znamenajú bez a gnózia, čo znamená „poznať“, teda agnosticizmus doslova znamená „bez vedomia“, ale v kontexte, kde je bežne používal to znamená: bez znalosti existencie bohov.
Agnostik je osoba, ktorá netvrdí [absolútnu] znalosť existencie boha (bohov). Agnosticizmus možno klasifikovať podobným spôsobom ako ateizmus: „Slabá“ agnosticizmus jednoducho nepozná alebo nemá vedomosti o Bohu (bohoch). Je to vyhlásenie o osobnom poznaní. Slabý agnostik nemusí s istotou vedieť, či existuje boh (bohovia), ale nevylučuje, aby sa takéto znalosti mohli získať. „Silný“ agnosticizmus naopak verí, že vedomosti o bohoch nie sú možné. Toto je vyhlásenie o možnosti poznania.
Pretože ateizmus a teizmus sa zaoberajú vierou a agnosticizmus sa zaoberá vedomosťami, v skutočnosti ide o nezávislé pojmy. To znamená, že je možné byť agnostikom a teistom. Jeden môže mať širokú škálu viery v bohov a tiež nemôže byť schopný alebo si neželá tvrdiť, že vie, či tí bohovia určite existujú.
Najprv sa môže zdať čudné myslieť si, že človek môže veriť v existenciu boha bez toho, aby tvrdil, že vie, že jeho boh existuje, aj keď vedomosti definujeme trochu voľne; ale po ďalšom uvažovaní sa ukázalo, že to nakoniec nie je také zvláštne. Mnoho ľudí, ktorí veria v existenciu boha, tak konajú vo viere a táto viera je v rozpore s typmi vedomostí, ktoré bežne získavame o svete okolo nás.
Veriť v Boha vieru v Boha je skutočne považované za cnosť, čo by sme mali byť ochotní urobiť namiesto toho, aby sme trvali na racionálnych argumentoch a empirických dôkazoch. Pretože táto viera je v rozpore so znalosťami, a najmä s takými druhmi vedomostí, ktoré rozvíjame rozumom, logikou a dôkazmi, nemožno povedať, že tento druh teizmu je založený na vedomostiach. Ľudia veria, ale skrze vieru, nie poznanie. Ak skutočne znamenajú, že majú vieru a nie vedomosti, potom sa musí ich teizmus opísať ako druh agnostického teizmu.
Jedna verzia agnostického teizmu sa nazýva agnostický realizmus. “Navrhovateľom tohto názoru bol Herbert Spencer, ktorý vo svojej knihe Prvé princípy (1862) napísal:
- Neustále hľadaním informácií a neustálym vyhadzovaním s prehĺbeným presvedčením o nemožnosti poznania si môžeme udržať nažive vedomie, že je to naša najvyššia múdrosť a naša najvyššia povinnosť brať ohľad na to, prostredníctvom ktorého všetky veci existujú ako nepoznateľný.
Je to oveľa filozofickejšia forma agnostického teizmu, ako je tu opísaná - je to tiež asi menej časté, aspoň dnes na Západe. Tento druh plne rozvinutého agnostického teizmu, v ktorom je viera v samotnú existenciu boha nezávislá od akýchkoľvek nárokovaných vedomostí, sa musí odlišovať od iných foriem teizmu, v ktorých môže agnosticizmus zohrávať malú úlohu.
Koniec koncov, aj keď niekto môže tvrdiť, že vie iste, že existuje jeho boh, to neznamená, že môže tiež tvrdiť, že vie o svojom bohu všetko, čo vie. Skutočne možno pred veriacim skrývať veľa vecí o tomto bohu - koľko kresťanov uviedlo, že ich boh „funguje záhadne“? Ak umožníme, aby sa definícia agnosticizmu stala pomerne širokou a zahŕňala nedostatok vedomostí o Bohu, potom ide o druh situácie, v ktorej agnosticizmus zohráva úlohu v niekom teizme. Nie je to však príklad agnostického teizmu.
